Kým sa ešte roztancujú fašiangové bály… touto nedeľou doznelo vianočné obdobie.
Pomaly začínalo vyzerať, že naša Štedrá večera bude obyčajná večera. Nie preto, že by sme si ju nevážili, ale už druhý deň sme hostili návštevu a tiež chystali veľkú slávnosť na Božie narodenie. Skromne sme usúdili, že Štedrá večera sa sem už nezmestí.
Možno práve vďaka tomu, že sme sa zmierili s verziou „čakania na Vianoce“, sa nám na poslednú chvíľu vyčarila na stole slovenská tradícia.
‚Gaufrettes mâconnaises‘ zatáčala babička u zeleninára. Zažiarili mi oči, lebo tie už málokto robieva a sú jediné, čo sa chuťou podobajú na naše oblátky. Jeden balík som si schovala.
Vianočku mi uplietol 24. decembra manžel, medzi dvomi inými pečeniami, a ešte bola teplá.
Kapustnicu som dokončovala na večer dlhej zajtrajšej hostiny, a teraz ju bolo treba ochutnávať. Nesedeli sme síce krásne oblečení pri stole, ale keď dievčence v pyžamách dopozerali Pipi dlhú pančuchu, čo cválala po snehu, stíšil sa celý dom, aj my dvaja v zásterách a prečítali sme si pred jedlom „príchod do pochmúrneho Betlehema“.
Potom sme v tmavej záhrade počuli zvoniť Ježiška, pod jedličkou sme mu nechali kúsok vianočky. A kapustnicu do konca týždňa dojedala celá francúzska rodina. Celkom dôrazne trvala na tom, že túto kyslú tradíciu si medzi ‚foie gras‘ (francúzska kačacia alebo husacia delikatesa) a ustricami želá dodržiavať.
© text a foto: Mária Bruneau